Iran

Tak, konečne nadišiel deň, keď sme sa všetci traja stretli na autobusovej stanici v Bratislave a spoločne sa tešili, čo zažijeme pri potulkách po Iráne. Autobusom sme sa dopravili na letisko Viedeň. Mali sme okolo 3 hodín času, ktoré sme väčšinou presedeli v prízemí na stoličkách McDonaldu pri káve. Odlietalo sa až o 20:00 hodine. Hodinu a pol pred odletom sme prišli do nášho gatu a pozorovali, ako sa bude správať ženské osadenstvo nášho letu. „Kedy si nasadia šatky?“ kládli sme si túto otázku. Všetci spolucestujúci, okrem nás troch, boli iránčania. Šatkou mali pokrytú hlavu len asi jedna dve zo žien. Nič prevratné sa nedialo. Nastúpili sme, dostali sme miesta úplne v poslednom rade, pri záchodoch. Aj keď väčšina cestovateľov tieto miesta neodporúča. Zdalo sa mi, že nie sú až tak zlé. Skôr viac v pohode, ako keby sme sedeli uprostred. Let prebehol úplne bez problémov. Pri približovaní sa k Teheránu bolo nádherné vidieť nočné osvetlené pobrežie kaspického mora. Na nočnej pozemnej scenérií to vypadalo ako roztrúsené zlatisté korálky po tmavom plátne. Po pristátí si už všetko ženské osadenstvo uviazalo okolo hlavy šatky. Spýtali sme sa letušky, že kde má šatku. „Toto je rakúske územie“, znela jej výstižná odpoveď. Vystúpili sme, bez problémov prešli ako posledný pasovou kontrolou, vyzdvihli si batožinu a začali hľadať zmenáreň. Po pár minútach sme našli okienko, nad ktorým sa hrdo pýšila ceduľa s bankou. Podišli sme k nemu bližšie, ale nikoho sme nevideli. Začali sme pri okienku postávať a zrazu, kde sa vzal tu sa vzal, rozospatý zamestnanec nás pozdravil a spýtal si, či chceme meniť peniaze. Prikývli sme. Spýtali sme sa na kurz. Zdal sa výhodný. Keďže sme presne nevedeli, čo nás čaká v Mashade, rozhodli sme sa, že si zameníme peniaze aspoň na týždeň. A zrazu, stali sme sa milionármi. Začal som váhať, či si mám tie peniaze prepočítať. Zvíťazila opatrnosť a tak som ich začal rátať. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil veľký rozdiel oproti sume, ktorá mi mala byť zamenená. Hneď som to reklamoval. „Oooo, I am sorry“, znela odpoveď. Zobral peniaze naspať, chvíľku rátal, a dal „guču“ predo mňa. „Mám alebo nemám to opäť prerátať. Hádam by ma znova nechcel podviesť.“ Opäť som to začal preratovať. A opäť bola menšia suma ako mala byť. „Ooo, I am so sorry. I am so tired“, znela odpoveď. Opäť zobral peniaze k sebe, a dal inú „guču“ predo mňa. Hneď som to začal preratovať. Teraz, na tretí pokus, všetko sedelo tak ako malo. Keď sme si všetci skontrolovali peniaze vybrali sme sa hľadať kancelárie miestnych leteckých spoločností, ktoré by nám predali lístok do Mashadu. Našli sme Iran Air, ale mali voľné miesta len na 13:30 a my sme chceli letieť čo najskôr. Máme ísť na druhé letisko a tam si skúsiť zakúpiť lístok na skorší let. Tak sme sa vybrali von pred terminál. Prichádza k nám taxikár a hneď spustí: „Where do you want to go?“. Nuž na Mehrabad airport. Koľko to bude? 35$. To je veľa. Nie. Vchádzame naspäť do haly. Chvíľku čakáme a opäť vychádzame von. Prichádza iný taxikár. Tentoraz je to cesta za 30$. Hmm, zdá sa nám to veľa. Zase vchádzame dnu do haly a rozmýšľame, ako ďalej. Tu zrazu sme si všimli, že kúsok bokom od vchodu je zaparkovaný autobus. Ideme k nemu a pýtame sa, či sa ním môžeme dostať na druhé letisko. Odpoveď od okolostojacich iránčanov je prekvapujúco pozitívna. A cena prevratná. Len 2$ na osobu. Neváhame a s ruksakmi nasadáme dnu. Na zadných sedadlách niekto pokojne spí. Sme aj my potichu a čakáme, čo sa bude diať. Autobus čaká s nami. Prejde nejaká polhodinka a zadný spáč sa zobúdza a odchádza preč. Tu, kde sa vzal tu sa vzal, sedí za volantom šofér, štartuje autobus a my všetci, spokojní, sa vezieme. Počas cesty, asi jeho pomocník, začína zbierať peniaze. Zámerne si všímam, či aj ostatný miestny spolucestujúci zaplatia tú istú sumu, ako my. Je to tak. Neoblafli nás. Po hodinke jazdy, autobus zastane a šofér nám rukou ukazuje, aby sme vystúpili, že tam opodiaľ je druhé letisko. Vychádzame von a hneď vidíme pred nami zadnú chvostovú časť lietadla s vyobrazeným pegasom. Áno, sme tu na správnom mieste. Po 15 minutách chôdze ešte prázdnymi a len teraz sa zobúdzajúcimi ulicami vchádzame do haly. Hala je menšia, ako je na medzinárodnom letisku, ale to nám nevadí. Hľadáme kanceláriu Iran Airu. Je na prízemí. Vchádzame dnu a pýtame si lístky na prvý let do Mashadu, ktorý by mal letieť o 8:00. Odpoveď nás zarazila. Vypredané. A čo ďalšie lety? Tiež. Vraj najbližšie voľné je večerný let. Radíme sa, ako ďalej. Zrazu nám pracovník Iran Airu povie, že možno sa uvoľnia miesta a máme sa zapísať na čakaciu listinu hneď za rohom. Neváhame a ideme za roh, kde je okienko v stene a za ním dvaja v uniformovaní pracovníci leteckej spoločnosti. Pristupujeme a chcem sa niekde zapísať. Oni nás smerujú k stĺpu, kde je počítač a tam sa máme zapísať. Podídeme bližšie a vidíme problém. Počítač s nami komunikuje len v peržtine. Hneď sa nás ale ujme okolostojaci miestny a ochotne nás na ťukáva do počítača. Tlačiarnička vytlačí niečo po perzsky s našimi menami, beriem to a podávame v okienku. Tam nám to dávajú naspať, aby sme si to nechali a čakali. Nuž, je 6:00 a začíname čakať aj asi s ďalšími desiatimi cestujúcimi. Po málo spiacej noci sa oddávam sedadlu a začínam driemať. Ani nie po pol hodinke ma z driemot vyruší alebo sa mi to len zdá, ako cez letištnú halu niekto volá moje meno. A naozaj. Opäť začujem svoje meno a tentoraz aj rozoznávam hlas, ktorý ho volá. A začínam mať zlú predtuchu. Vyskakujem na nohy a idem za hlasom. Predtucha sa naplnila. Jedného z nás drží za ruku miestna ochranka a ukazuje mu, že má ísť s ním. On je samozrejme bez pasu a tak rýchlo bežím k ruksakom, vyberám môj aj kolegov pas a bežím naspať. Podávam kolegovi jeho pas a kráčam za nimi, aby som ho mal na dohľad a prípadne sledoval, čo sa bude diať. Problém nastal, že kolega filmoval vnútro terminálu a aj robil zábery na ochranku ako kontroluje miestnych a ako sú oddelené vchody pre mužov a ženy. Presne tak, ako to robia turisti. Samozrejme, to sa pracovníkom ochranky nepáčilo a tak ho zaistili. Mám ho stále na očiach. Ochrankári si prezerajú celý natočený materiál. Smejú sa, spytujú sa ho štandardné otázky a asi po 30 minútach výsluchu ho púšťajú s tým, že v Iráne je zakázané fotiť a natáčať letiská, stanice a samozrejme policajtov. Napriek tomu, mu nič nezmazali a pre nás to je prvý pozitívny bodík do ešte niekoľkých stretnutí sa s vojakmi alebo policajtmi na našej ceste. Pre istotu, už všetci sedíme pri okienku a čakáme, či sa niečo uvoľní. Je 7:30 a z okienku sa ozýva, že sa uvoľnilo asi desať miest a medzi šťastlivcami, ktorí dostanú voľné miesta, sme aj my. Bežíme do kancelárie zaplatiť letenky, bežíme naspať ukázať potvrdenie o platbe načo nám z okienka vydávajú palubnú vstupenku. Bežíme cez kontrolou, ktorá sa nás ešte stále usmieva, bežíme do gatu, kde na nás čaká autobus, ktorý nás vezie k lietadlu. Domestic airport nemá nástupné mosty, ale k lietadlám sa vezie autobusmi. Mám možnosť si pozrieť letecký park na tunajšom letisku. Vidím pár airbusov Mahhad Airu, jeden airbus Iran Airu a inak samé tupolevy. Teším sa, že aj my poletíme Tupolevom 154M spoločnosti Iran Air Tours. Nikdy som ním neletel a pravdepodobne je to aj jedna z posledných možností. Teraz, keď pozerám letový plán, zisťujem že už tupolevy na túto trasu nedávajú. Usadzujeme sa uprostred lietadla. Síce, sme dvaja a jeden, ale nie ďaleko od seba. Len cez uličku. Lietadlo nahadzuje motory, začína rolovať a výkon motorov sa zvyšuje. Oproti lietadlám s ktorým som doteraz mohol letieť, je tu vyšší hluk. Ale, zatiaľ mi to nevadí. Vzlietame a všetci sa tvária spokojne. Po asi 20 minútach nám začínajú servírovať raňajky. Je to taká klasika. Praženica s nejakou zeleninou. Vcelku chutné. Nesedím pri okienku a tak nemám možnosť sa kochať výhľadom. Samozrejme, lietadlo nemá ani „zábavný“ systéme ani monitory nad sedadlami. A tak driememe. Po cca 70 minútach letu sa začíname nakláňať dopredu, čo je zjavným prejavom, že začíname pristávať. Hluk v kabíne sa začína zvyšovať. Rozmýšľam, či je to normálne alebo nám po chvíľke odíde motor? Hluk je stále väčší a silnejší. Všetci sa tvária, že však nič sa nedeje. Hluk ale stále narastá Už sa zdá byť neznesiteľný a v tom sa dotýkame pristávacej dráhy a ja si vydýchnem. Tak predsa to bolo normálne. Rolujeme pred letištnú halu. Stroj sa zastavuje a my po schodíkoch kráčame dole na plochu a odtiaľ po vlastných pár metrov do haly. Ruksaky máme zo sebou a tak nemusíme čakať na ich vyloženie a hneď vychádzame von. Ani nás len nenapadne, aby sme si urobili nejaké zábery.

autor: jsbs
dátum: 3.4.2011
počet zobrazení: 158661

Diskusia k reportu [1] | Na zoznam reportov | Na začiatok